Trasa

Škrdlovice - Velké Dářko, rybník - Náučný chodník Dářko - Radostín

Pokiaľ teraz nechápavo pozeráte do faktov a vidíte počet km a údaj o nastúpaných metroch a akosi vám to nejde dokopy s mojím úvodom a údajom o náročnosti túry, tak nejde o žiadnu materskú demenciu, ale o seriózne zhodnotenie nášho výletu. Je dosť možné, že podaktorí čitatelia si na záver niečo o bláznivých maminách predsa len pomyslia.

Po tom, čo sme s Renčou a našimi dojčatami absolvovali výlet na Tisůvku, si vyberáme trasu po rovine. Ani to nepresvedčilo nikoho z partie na to, aby dnes rozšíril naše rady. Tomu sa hovorí prezieravosť.

Rybník Velké Dářko

Kočíkové posily nás odprevadia príjemne klesajúcou asfaltkou v lese k dúhovými farbami hrajúcemu rázcestíku Velké Dářko, rybník a tam nás ponechajú svojmu osudu. Naším plánom je prejsť si pekne po náučnom chodníku celý rybník dookola.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Velké Dářko je najväčší rybník na Českomoravskej vrchovine. Vznikol na konci 15. storočia na rieke Sázava. Tŕstie rybníka využívajú na hniezdenie mnohé druhy vtákov. Ďalej sa tu nachádzajú mnohé rašeliniská.

V príjemne polooblačnom počasí sa poberáme po chodníčku na pravej strane rybníka. Kvitnú púpavy, slniečko hreje, deti sú spokojné, čo viac si môžeme želať. Dláždený chodník sa onedlho mení na prírodný. Od rybníka sa teraz trocha vzdialime a opäť po asfaltovom chodníku smerujeme k osade Karlov. Pozorne však sledujeme značky náučného chodníka, teraz sme na jeho konci, ak to zoberieme podľa čísiel zastávok. Pred hlavnou cestou sa stáčame doľava a pokračujeme po lúke. Onedlho sme pri akejsi bráne, kde nájdeme začiatok náučného chodníka, tabuľu s mapou celej trasy a s popisom jednotlivých zastávok.

Pokračujeme nádhernou lesnou cestou v ihličnatom lese. Po včerajšom pachtení sa s kočíkmi po skalách a koreňoch si to užívame. Idylka však netrvá dlho. Len kým prídeme k rybníku. Zo širokej cesty sa stáva úzky chodníček, kam sa nám zmestí len polovica kočíka, takže kolesá na druhej strane musia prerážať kadejakú trávu a iný porast. To by ani nebolo najhoršie, ale keď sa k tomu pridá blato, je to naozaj náročné. Predsa len máme športovejšie kočíky, ktoré niečo vážia, a v nich navyše zopár živých kíl našich detí. Blatovú prekážku zvládneme a naivne pokračujeme ďalej, netušiac, že to bolo len malé varovanie.

V tajge

Chodník sa trocha umúdril a rozšíril a aj keď nám občas do cesty postaví nejaký koreň, je to prudká pohoda. Obdivujeme nádhernú tajgu okolo, pripadám si ako na Taiga trail v národnom parku Denali na Aljaške. Občas prechádzame cez mostík niektorých z početných kanálov, ktoré vedú z rašeliniska do rybníka. Mostíky sú tak-tak široké, z každej strany mi polovica kolies kočíka trčí do priestoru, ale zvládame to. Príroda vôkol je naozaj nádherná. Rôzne odtiene zelenej, od svetlej jarnej po tmavú celoročnú, k tomu kontrast bielych briez. Deti sú tiež vysmiate, vozenie cez les sa im očividne páči.

Prichádzame k obzvlášť širokému vodnému kanálu. Fotím s poslednými lúčmi slnka, dosť sa zaťahuje, našťastie neprší. Lenže začali dobiedzať komáre. Je tu vlhko a keď sa aj slnko schovalo, trúfajú si. Lenže deti sú hladné, a tak musíme rozložiť deky, prebaliť, nakŕmiť a nechať ich trošku sa ponaťahovať. Na ďalšiu cestu aplikujeme trocha repelentu a sieťky na kočíky.

S kočíkmi v močarine

Na tomto mieste sa definitívne lúčime s rybníkom. Ďalšia cesta už bude len lesom. Slnko našťastie zase vychádza, ale komáre otravujú ďalej. Pokračujeme po užšom chodníku so stále početnejšími koreňmi, takže si zopakujeme včerajšiu posilňovňu. Veľmi vtipné je prenášať kočíky cez padnuté stromy. Pri postávaní sú komáre obzvlášť dotieravé. Zrazu prichádzame k podmáčanému úseku, ktorý treba prekonať po úzkej lávke. Kočík sa tam nezmestí ani omylom a blatom ho tiež nepretlačím. Doštičky sú navyše ešte aj dolámané. Sčasti to pretlačím cez okolitý porast, sčasti prenesieme a pokračujeme. Beda, takýchto úsekov pribúda. Trasa je inak veľmi pekná, drevené chodníky sú aj pekný krajinotvorný prvok - ale pre pešiaka. My potíme krv. Vrátiť sa nemá zmysel, je to už ďaleko. Ku všetkému mi ešte čvachtá bahnová voda v mojich trailrunningových teniskách, stavaných na maximálnu priepustnosť smerom von, žiaľ i dnu. Malej Vikinke sa to už veľmi nepáči a pomrnčiava. Renča si ju musí vybrať z kočíka a niesť v klokanke na hrudi.

No ale nedá sa nič robiť, bojujeme, tlačíme kočíky cez porast, korene, prenášame cez bačorinky a mostíky, odháňame komáre. Chodník nemá konca a nám je jasné, že v polovici, t. j. v Radostíne, je naša konečná, aj keby sme sa mali vrátiť autobusom. Už si ani nevšímame prírodu, pozeráme len pod nohy. Stále vyzeráme koniec chodníka, no namiesto toho prichádza taký široký močaristý úsek, že ostávame bezradne stáť. Čo teraz? Nemáme chuť zapadnúť bohvie pokiaľ do bahna. Obísť sa to s kočíkmi fakt nedá. Postupujeme teda podľa včerajšieho modelu. Vľavo od bahna si vyhliadneme suchý terén, to je jediné kritérium, lebo keby sme hľadali podľa priechodnosti, tak tu môžeme ostať naveky. Cez kadejaké jamy, časti stromov, suché konáre a kríky v rúbanisku prenesieme jeden kočík, zatiaľ čo jedno dieťa v klokanke a druhé v kočíku na nás čakajú. Aspoň že sú ticho, lebo už aj bez toho sme na pokraji fyzických aj psychických síl. Kočík zložíme, vrátime sa pre jedno dieťa, usadíme, potom pre druhé dieťa, usadíme a vrátime sa pre zvyšný kočík.

Čaká nás ďalší mostík a úzky chodník plný koreňov, už fakt nevládzeme. Nakoniec vyjdeme na čistinku, kde sa chodník rozšíri a sú tu už len korene, bez blata. Ešte kúsok lesom a cez hlboký kanál vody ako cez hranicu močiara vychádzame na veľkú lúku. Zelená tráva s púpavami, biele obláčiky na modrej oblohe a slniečko vyzerajú úžasne.

Pokračujeme krížom cez lúku k brezovej aleji. Po asfaltke sprava sa blíži cyklista, z ktorého sa vykľuje Renčin manžel Martin. Hurá! Už len posťažovať sa nám hneď pomáha. O chvíľu vychádzame na asfaltku a onedlho už viac než zaslúžene sedíme v reštaurácii, resp. vonku pred ňou. Kofolka, jedlo, deti svoje mliečko a fľaštičky s príkrmami, zvládneme aj prebaľovanie, a potom už uvažujeme, čo ďalej. Najlepšie bude, keď Martin zase sadne na bicykel a odfrčí do Škrdlovíc po auto, kam sa už nejako naskladáme. Tak sme aj urobili. Síce s dvoma veľkými kočíkmi dosť tesne, ale pešo už ani za svet, navyše je aj pokročilý čas.

Záver

Čo dodať na záver? Na kočíky táto trasa určite nie je, bicykle tu majú vstup zakázaný, ale pešo je to veľmi pekné. Pre väčšie deti to môže byť tiež vhodné, terén nie je náročný a početné mostíky a drevené chodníky sú príjemným spestrením. Len netreba zabudnúť na repelent. Ja sa sem istotne plánujem raz vrátiť a prejsť si celý okruh.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek