Trasa

Brdárka – sedlo Hora – Vdovčíkovo kreslo – Veľký Radzim – Malý Radzim – Brdárka

Už len samotné dopravenie do Brdárky, koncovej dedinky v ochrannom područí Veľkého Radzimu, je zážitkom samým o sebe. Každým kilometrom sa cesta zužuje a naberá výškové metre. Ignorujem autobusové obratisko aj altánok na rázcestí, až končím v uličke na šírku auta, z ktorej nieto návratu. Eskamotérske otáčanie okolo turistického hríbika sa podarilo, pán domáci nám dáva požehnanie na celodenné zabratie trávnika za humnom, hafani si už plechového votrelca označkovali a toho živého patrične oňuchali, a tak môžeme smelo vykročiť. Nie len tak naverímboha, ale slušne, po žltej.

Starým úvozom popri stromovej aleji si značíme prvé metre do zbierky dnešného dňa. Nie je to vôbec jednoduché takto naťažko s neposedným batôžkom. Ale nevzdávam to, a tak po chvíli si už môžeme vychutnávať prvé výhľady. Samotný vrchol Veľkého Radzimu je svojím bielym šálom nezameniteľný. Zároveň je tak blízko, až ma núti dvíhať hlavu prudko nahor. Toto bude ešte makačka. Hltanie výšky sa našťastie po chvíli zmierňuje a cesta sa stáča na východ. Paradoxne sa nám tak kopec začína vzďaľovať. Malé esíčko cez lesík a vychádzame do starého sadu. Na jar to tu v čase kvitnutia musí byť neuveriteľné "podívaníčko", lebo vidieť vyše päťtisíc ovocných stromov na terasových políčkach je zážitok, aký inde pravdepodobne nenájdete. Ale ani tento októbrový exkurz sa nechce nechať zahanbiť, a tak stromy kúzlia s oblohou a Oskarom farby na želanie. Hovoriť o modrej, červenej, zelenej, žltej, hnedej je hriechom. Skúšam si v hlave skladať mozaiku pieskovej, turmalínovej, karmínovej, špenátovej a ich limetkových, citrónových a mandarinkových odtieňov. Alibisticky sa vyhováram na únavu a každých desať metrov zastavujem a demolujem uzávierku fotoaparátu. Cez parkové solitéry listnatých aj pichliačovitých stromov sa prederieme až do sedla Hora. Odkiaľsi z východu sem vedie pohodlná lesná cesta, takže ani cyklisti by nemuseli vyjsť až tak naprázdno. Ale iba potiaľto. Vrchol Veľkého Radzimu je teraz pomerne ďaleko, a to je zle aj dobre zároveň. Nemusíme totiž tak prudko do kopca, no bude to zjavne aj cez skaly. Významová značka ukazuje jasne na vyhliadku a len nesmelo tipujem, aké obrazové orgie na nás čakajú pri pohľade z nej. Odvážne sa vyberieme po nevýraznej offroad cestičke, ktorá sa pozvoľne mení až na chodník pre peších.

Svahy začínajú odhaľovať prvé kamenné bloky, lístím vysypaný chodník si vyžaduje dávku opatrnosti. No darí sa nám napredovať, a tak úspešne spočinieme pri drevených tabuľkách, ukazujúcich na vyhliadku Vdovčíkovo kreslo a aj na samotný vrchol Veľkého Radzimu. Rozhodovanie je jasné, ideme najprv na skalný balkón. Vychádzame z lesa, oslepení protisvetlom. V diaľke sa postupne vynárajú zalesnené hrebene maďarského Bükku (Bukové hory) a v bezodnej jame 400 metrov pod nami sa zjaví osamotené svetielko civilizácie, Brdárka. Monumentálne divadlo podporované horúcim vzduchom z doliny. Skaly sálajú a Vdovčíkovo kreslo je naozaj vápencovým trónom, do ktorého sa dá pohodlne usadiť a bez reptania vychutnávať najbližšie 3 týždne sladkého ničnerobenia. Nám by stačili aj 3 hodiny, no nie vždy a všade je takýto luxus dopriaty. Nie nadarmo sa však do týchto končín začínajú sťahovať ľudia, bažiaci po tichu a relatívnom kľude od rýchlej konzumnej spoločnosti. 50 rokov dozadu za čias garantovaného zamestnania a istoty živobytia to musel byť, aspoň v duchu mojich romantických predstáv, raj na zemi. Ale dosť bolo ideálov pre alternatívcov s chovom domácich kôz a šťastlivcov, ktorým na stabilný príjem stačí mizerné internetové pripojenie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ideme pekne na vrchol. Staré značky sú zamaľované a naviguje nás len šípková partizánčina miestnych nadšencov. Ani tá však nie je žiadna sláva, no trafiť na najvyšší bod predsa nemôže byť tak problematické. Nachádzame aký-taký chodníček a s prestávkami sa ho držíme až k stĺpiku s vrcholovou knihou. Tá je, mimochodom, vzorné umelecké dielko, obsahujúce informačný bedeker aj nejaké obrázky pre menej šťastných, príchodzích v horšom počasí. Krátka odbočka na skalný briežok poskytne aj konármi poškodený výhľad na vrcholky tatranských končiarov. Dohľadnosť je dnes parádna a aj to málo je ostré ako britva. Nechávame odkazy budúcim generáciám a riešime, čo s načatým večerom. Tak v duchu som to aj tušil, no drevená šípka na strome ma v tom utvrdzuje. Po hrebeni pokračuje chodník smerom k sedlu medzi Malým a Veľkým Radzimom. Amatérske značenie je už len orientačná čerešnička, ako zvládnuť nástrahy skalných prahov a hustého krovia. Nakoniec to ani nie je taká divočina, ako sa mohlo na začiatku zdať a po slabo viditeľnom, no predsa existujúcom chodníčku sa preplietame čarovným lesom. Nové značky sú však len tak poriedko, no občas natrafíme aj na relikty oficiálneho značenia. Keď zbadám presvitajúcu lúčnu zeleň, je jasné, že sme na dobrej ceste a po chvíli vychádzame v sedle. Neuveriteľné, ale chodník je tu strojovo vykosený, nechýba drevený, podomácky zhotovený rázcestník a, na moje veľké počudovanie, aj miesto na posedenie. Pod dominantným ihličnanom nachádzame lavice, stôl aj núdzový zastrešený úkryt na stojáka. Proffessore Pavlov by mal z nás radosť, slinky sa derú na bradu a cigánska kapela spustila koncert aj bez ladenia nástrojov. Dieťa vypúšťame na prieskum okolia a ja trénujem variácie na zaklínadlo „obed, uvar sa“. Domáca predpríprava výrazne uľahčuje stvorenie výsledného produktu, no aj Harry Potter bledne viac závisťou ako nedostatkom slnečného svitu. Buble to, dymí to, bude sa to dať aj jesť? Pokusný králik v softshellke veľkosti 74 sa tvári nadšene, takže sa gulášikom nebadane prikrmujem tiež.

Namlsaný, zrelaxovaný a rozhodnutý pozrieť sa aj na menší vrchol Radzimu. Chodníček je jasne vychodený a ešte aj navigačná šípka „vyhliadka na Tatry“ ako bonus. Balíme základný tábor a v plnej poľnej vyrážame v ústrety smiešnemu stúpaniu. Na vrcholovej plošine ale strácame orientáciu. Chodník si hubári rozdelili na dvadsať neviditeľných odbočiek, po starom značení zrazu ani chýru, nie to ešte slychu. Cvične si tipujeme vyhliadku, no nájdeme len zarastený svah na severnom okraji skál. No nič, no. Moderná doba prináša aj výdobytky a ujo Google mi cez mobil našepkáva, že chodník schádza cez skalné mestečko západným okrajom. Prederieme sa krovím, pofotíme planiny Slovenského krasu a na cípe skál naozaj prichádzame na majestátnu vyhliadkovú skalu. A vidieť z nej aj Tatry. Ibaže Nízke. To však vôbec neprekáža, pokocháme sa stádom kravičiek pri ceste do Rejdovej a nesmelo zhodnocujeme zostupový terén. Výrazný severozápadný žľab sa končí zjavne v nejakom kroví a je taký prudký, že mi v hlave zapne alarm. Na juh sa však stáča skalná rímsa. Absencia návštevníkov ale spôsobila, že v jesennom období je už zapadaná kopami lístia. Odhrabávam si vrstvu v snahe nájsť pevný podklad a opatrne schádzame 15 metrov pod skaly. Držíme sa veľmi nevýrazného chodníčka, no v podraste sa nám stráca, a tak ideme takpovediac za šípkou smerom k Brdárke. Mapa ukazuje cestu a po chvíli motania lesom na ňu aj zostupujeme a prudko klesáme. Otvárajú sa nám krásne výhľady na dolinu k Štítniku. No takýchto sme už dnes predsa videli. Ach, aké opantávajúcé sú dni, keď sú takéto momenty už rutinou.

Napájame sa na zelenú značku a pohodlnou traverzovou cestou si užívame posledný kilometer dnešnej výpravy. Sledujeme Radzim. Zdolaný, no stále rešpektovaný sa vypína ako strážca ovčieho stáda a jabloňových sadov, cez ktoré pomaly prechádzame. Oberať gazdovi zo stromov je neslušné, no nahnité kopy pod stromami hovoria jasnou rečou. Pri majestátnej a nedostupnej hruške sa na minútku zastavíme a vymodlíme si 4 kúsky, ktoré na objednávku padajú k zemi. Zhodnotíme kvalitku a nehanebne ešte chvíľu čakáme na čerstvé porcie z horného poschodia stromu. Nakoniec však musíme kapitulovať a odchádzame k autu. Pribudli nám k nemu dva poníky, ale pod kapotu sa nasťahovať odmietajú. Tak ich zverujeme naspäť do opatery miestnych detí a opatrne schádzame dole do dediny, kde si musím spraviť ešte jednu neplánovanú zastávku pri kamennom kostolíku so šindľovou strechou. A odteraz už iba smer domov, spracovať dnešný deň.

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek