Túra

Veľký a Malý Radzim z Brdárky

06.05.13
V televízii frčí farma, za oknom babie leto all inclusive. Farbičky jesene vyťahané majstrom maliarom do najgýčovitejších odtieňov a idem si splniť dávny rest v podobe výstupu na Veľký Radzim. Trasa je v hlave dávno naplánovaná. Veď v čistej alpinistickej podobe je to prechádzka na štvrť dňa aj so špáraním sa v nose a lepením šnúrok na sandáloch. Nie je ale všetko zlato, čo sa blyští a s ročným bábätkom na chrbte je to pri dobrej konštelácii a neplánovanej zachádzke na susedný Malý Radzim relaxačná celodenka.

Trasa

Brdárka – sedlo Hora – Vdovčíkovo kreslo – Veľký Radzim – Malý Radzim – Brdárka

Už len samotné dopravenie do Brdárky, koncovej dedinky v ochrannom područí Veľkého Radzimu, je zážitkom samým o sebe. Každým kilometrom sa cesta zužuje a naberá výškové metre. Ignorujem autobusové obratisko aj altánok na rázcestí, až končím v uličke na šírku auta, z ktorej nieto návratu. Eskamotérske otáčanie okolo turistického hríbika sa podarilo, pán domáci nám dáva požehnanie na celodenné zabratie trávnika za humnom, hafani si už plechového votrelca označkovali a toho živého patrične oňuchali, a tak môžeme smelo vykročiť. Nie len tak naverímboha, ale slušne, po žltej.

Starým úvozom popri stromovej aleji si značíme prvé metre do zbierky dnešného dňa. Nie je to vôbec jednoduché takto naťažko s neposedným batôžkom. Ale nevzdávam to, a tak po chvíli si už môžeme vychutnávať prvé výhľady. Samotný vrchol Veľkého Radzimu je svojím bielym šálom nezameniteľný. Zároveň je tak blízko, až ma núti dvíhať hlavu prudko nahor. Toto bude ešte makačka. Hltanie výšky sa našťastie po chvíli zmierňuje a cesta sa stáča na východ. Paradoxne sa nám tak kopec začína vzďaľovať. Malé esíčko cez lesík a vychádzame do starého sadu. Na jar to tu v čase kvitnutia musí byť neuveriteľné "podívaníčko", lebo vidieť vyše päťtisíc ovocných stromov na terasových políčkach je zážitok, aký inde pravdepodobne nenájdete. Ale ani tento októbrový exkurz sa nechce nechať zahanbiť, a tak stromy kúzlia s oblohou a Oskarom farby na želanie. Hovoriť o modrej, červenej, zelenej, žltej, hnedej je hriechom. Skúšam si v hlave skladať mozaiku pieskovej, turmalínovej, karmínovej, špenátovej a ich limetkových, citrónových a mandarinkových odtieňov. Alibisticky sa vyhováram na únavu a každých desať metrov zastavujem a demolujem uzávierku fotoaparátu. Cez parkové solitéry listnatých aj pichliačovitých stromov sa prederieme až do sedla Hora. Odkiaľsi z východu sem vedie pohodlná lesná cesta, takže ani cyklisti by nemuseli vyjsť až tak naprázdno. Ale iba potiaľto. Vrchol Veľkého Radzimu je teraz pomerne ďaleko, a to je zle aj dobre zároveň. Nemusíme totiž tak prudko do kopca, no bude to zjavne aj cez skaly. Významová značka ukazuje jasne na vyhliadku a len nesmelo tipujem, aké obrazové orgie na nás čakajú pri pohľade z nej. Odvážne sa vyberieme po nevýraznej offroad cestičke, ktorá sa pozvoľne mení až na chodník pre peších.

Svahy začínajú odhaľovať prvé kamenné bloky, lístím vysypaný chodník si vyžaduje dávku opatrnosti. No darí sa nám napredovať, a tak úspešne spočinieme pri drevených tabuľkách, ukazujúcich na vyhliadku Vdovčíkovo kreslo a aj na samotný vrchol Veľkého Radzimu. Rozhodovanie je jasné, ideme najprv na skalný balkón. Vychádzame z lesa, oslepení protisvetlom. V diaľke sa postupne vynárajú zalesnené hrebene maďarského Bükku (Bukové hory) a v bezodnej jame 400 metrov pod nami sa zjaví osamotené svetielko civilizácie, Brdárka. Monumentálne divadlo podporované horúcim vzduchom z doliny. Skaly sálajú a Vdovčíkovo kreslo je naozaj vápencovým trónom, do ktorého sa dá pohodlne usadiť a bez reptania vychutnávať najbližšie 3 týždne sladkého ničnerobenia. Nám by stačili aj 3 hodiny, no nie vždy a všade je takýto luxus dopriaty. Nie nadarmo sa však do týchto končín začínajú sťahovať ľudia, bažiaci po tichu a relatívnom kľude od rýchlej konzumnej spoločnosti. 50 rokov dozadu za čias garantovaného zamestnania a istoty živobytia to musel byť, aspoň v duchu mojich romantických predstáv, raj na zemi. Ale dosť bolo ideálov pre alternatívcov s chovom domácich kôz a šťastlivcov, ktorým na stabilný príjem stačí mizerné internetové pripojenie.

Ideme pekne na vrchol. Staré značky sú zamaľované a naviguje nás len šípková partizánčina miestnych nadšencov. Ani tá však nie je žiadna sláva, no trafiť na najvyšší bod predsa nemôže byť tak problematické. Nachádzame aký-taký chodníček a s prestávkami sa ho držíme až k stĺpiku s vrcholovou knihou. Tá je, mimochodom, vzorné umelecké dielko, obsahujúce informačný bedeker aj nejaké obrázky pre menej šťastných, príchodzích v horšom počasí. Krátka odbočka na skalný briežok poskytne aj konármi poškodený výhľad na vrcholky tatranských končiarov. Dohľadnosť je dnes parádna a aj to málo je ostré ako britva. Nechávame odkazy budúcim generáciám a riešime, čo s načatým večerom. Tak v duchu som to aj tušil, no drevená šípka na strome ma v tom utvrdzuje. Po hrebeni pokračuje chodník smerom k sedlu medzi Malým a Veľkým Radzimom. Amatérske značenie je už len orientačná čerešnička, ako zvládnuť nástrahy skalných prahov a hustého krovia. Nakoniec to ani nie je taká divočina, ako sa mohlo na začiatku zdať a po slabo viditeľnom, no predsa existujúcom chodníčku sa preplietame čarovným lesom. Nové značky sú však len tak poriedko, no občas natrafíme aj na relikty oficiálneho značenia. Keď zbadám presvitajúcu lúčnu zeleň, je jasné, že sme na dobrej ceste a po chvíli vychádzame v sedle. Neuveriteľné, ale chodník je tu strojovo vykosený, nechýba drevený, podomácky zhotovený rázcestník a, na moje veľké počudovanie, aj miesto na posedenie. Pod dominantným ihličnanom nachádzame lavice, stôl aj núdzový zastrešený úkryt na stojáka. Proffessore Pavlov by mal z nás radosť, slinky sa derú na bradu a cigánska kapela spustila koncert aj bez ladenia nástrojov. Dieťa vypúšťame na prieskum okolia a ja trénujem variácie na zaklínadlo „obed, uvar sa“. Domáca predpríprava výrazne uľahčuje stvorenie výsledného produktu, no aj Harry Potter bledne viac závisťou ako nedostatkom slnečného svitu. Buble to, dymí to, bude sa to dať aj jesť? Pokusný králik v softshellke veľkosti 74 sa tvári nadšene, takže sa gulášikom nebadane prikrmujem tiež.

Namlsaný, zrelaxovaný a rozhodnutý pozrieť sa aj na menší vrchol Radzimu. Chodníček je jasne vychodený a ešte aj navigačná šípka „vyhliadka na Tatry“ ako bonus. Balíme základný tábor a v plnej poľnej vyrážame v ústrety smiešnemu stúpaniu. Na vrcholovej plošine ale strácame orientáciu. Chodník si hubári rozdelili na dvadsať neviditeľných odbočiek, po starom značení zrazu ani chýru, nie to ešte slychu. Cvične si tipujeme vyhliadku, no nájdeme len zarastený svah na severnom okraji skál. No nič, no. Moderná doba prináša aj výdobytky a ujo Google mi cez mobil našepkáva, že chodník schádza cez skalné mestečko západným okrajom. Prederieme sa krovím, pofotíme planiny Slovenského krasu a na cípe skál naozaj prichádzame na majestátnu vyhliadkovú skalu. A vidieť z nej aj Tatry. Ibaže Nízke. To však vôbec neprekáža, pokocháme sa stádom kravičiek pri ceste do Rejdovej a nesmelo zhodnocujeme zostupový terén. Výrazný severozápadný žľab sa končí zjavne v nejakom kroví a je taký prudký, že mi v hlave zapne alarm. Na juh sa však stáča skalná rímsa. Absencia návštevníkov ale spôsobila, že v jesennom období je už zapadaná kopami lístia. Odhrabávam si vrstvu v snahe nájsť pevný podklad a opatrne schádzame 15 metrov pod skaly. Držíme sa veľmi nevýrazného chodníčka, no v podraste sa nám stráca, a tak ideme takpovediac za šípkou smerom k Brdárke. Mapa ukazuje cestu a po chvíli motania lesom na ňu aj zostupujeme a prudko klesáme. Otvárajú sa nám krásne výhľady na dolinu k Štítniku. No takýchto sme už dnes predsa videli. Ach, aké opantávajúcé sú dni, keď sú takéto momenty už rutinou.

Napájame sa na zelenú značku a pohodlnou traverzovou cestou si užívame posledný kilometer dnešnej výpravy. Sledujeme Radzim. Zdolaný, no stále rešpektovaný sa vypína ako strážca ovčieho stáda a jabloňových sadov, cez ktoré pomaly prechádzame. Oberať gazdovi zo stromov je neslušné, no nahnité kopy pod stromami hovoria jasnou rečou. Pri majestátnej a nedostupnej hruške sa na minútku zastavíme a vymodlíme si 4 kúsky, ktoré na objednávku padajú k zemi. Zhodnotíme kvalitku a nehanebne ešte chvíľu čakáme na čerstvé porcie z horného poschodia stromu. Nakoniec však musíme kapitulovať a odchádzame k autu. Pribudli nám k nemu dva poníky, ale pod kapotu sa nasťahovať odmietajú. Tak ich zverujeme naspäť do opatery miestnych detí a opatrne schádzame dole do dediny, kde si musím spraviť ešte jednu neplánovanú zastávku pri kamennom kostolíku so šindľovou strechou. A odteraz už iba smer domov, spracovať dnešný deň.

Pokiaľ sa ti článok páčil alebo máš pripomienku, napíš nám do diskusie. Autor(ka) aj ostatní Hikingáči sa potešíme. Článku môžeš tiež pomôcť zdieľaním na sociálnych sieťach.
Diskusia k článku 20 príspevkov
Veľký a Malý Radzim z Brdárky 27/04/18 21:20 20 príspevkov
Najnovšie články v sekcii
 
Túra Jaskyňa v Skalke - tip na výlet s deťmi na Spiši Našu trilógiu hľadania verejnosti voľne prístupných jaskýň Belianských Tatier a Spišskej Magury zavŕšime Jaskyňou v Skalke. Ide o poslednú sprístupnenú jaskyňu v rámci danej lokality. Neobmedzený pohyb pri pátraní nám zabezpečí fakt, že sa … » viac včera Roman Matkovčík Jaskyne
Túra Jesenné Grinavské jazerá Nie sú to síce žiadne veľhory, ale podhorie Malých Karpát na rozhraní lesa a vinohradov vie byť na jeseň veľmi príjemné na dopoludňajšiu vychádzku. Takto sme sa počas babieho leta s ... » viac 11/11/19 Soňa Mäkká Malé Karpaty
Túra Važecká dolina s deťmi Uznávam, že názov článku je trochu zavádzajúci, keďže Važecká dolina je jediná z hlavných vysokotatranských dolín, ktorej dnom nevedie turistický chodník. Po jej západnom okraji ... » viac 04/11/19 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články autora
 
Túra Jelení vrch z Hačavy Je takmer letné sparno. Staršie dieťa sa vypýtalo do opatery k pani učiteľke a dalo prednosť spoločnosti rovesníkov. Ale čo počas voľného dňa s tým mladším počas pár hodín? Skúsime niečo nenáročné, vyhliadkové a s turistickým nosičom … » viac 21/12/15 Palo "Axel" Gomboš Slovenský kras, Volovské vrchy
Túra Zádielska dolina a planina s deťmi Je víkend a opätovne riešim dilemu, kam vziať svoje ratolesti za zážitkami. Vonku sa dá vyprážať na kapote auta, takže hľadám nejaký chládok. A v tomto nikdy nemôže sklamať klasika ... » viac 30/10/14 Palo "Axel" Gomboš Slovenský kras
Test Detské merino legíny Engel Vybaviť sa oblečením pre pobyt mimo obývačky považuje väčšina z nás, ktorí chodíme aj na hory, za samozrejmosť. Ako riešiť dilemu, keď sa v sobotu ráno postavíte pred skriňu s ... » viac 13/11/13 Palo "Axel" Gomboš Oblečenie
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Veľký a Malý Radzim z Brdárky 27/04/18 21:20 20 príspevkov
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Revúcka vrchovina
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 998 m n. m.
    • min: 590 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 520 m
    • klesanie: 520 m
  • Vzdialenosť
    • 7 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 19.10.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.76904 ° SŠ
      dĺžka: 20.3379 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.76904 ° SŠ
      dĺžka: 20.3379 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Brdárka (dve upravené studničky)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Rožňava (vlak, bus)/Plešivec (vlak, bus) - Štítnik (bus) - Brdárka (bus)/Hanková, rázc. (bus)
  • Doplňujúce súbory

0.61 (0.08)