Túra

Bôrčanská planina

22.04.13
Polovica septembra, leto dohráva svoje predposledné tóny a dobieham turistické resty nazbierané počas sezóny. Planiny Slovenského krasu mám najradšej uprostred horúčav, kedy aj pocitovo vynikne ich charakter. No nie je každý deň nedeľa, a tak sa vyberiem do tohto málo známeho, no o to príťažlivejšieho kúta aj v stredu tesne predpoludním.

Trasa

Bôrčanské sedlo – Bôrčanská planina – Zádielska dolina (záver) – Baksova dolina – Bôrčanské sedlo

Rodinný výlet má na začiatku všetkých päť F: Francúzsky Familywagen Fplnke Fmetle Fhádéíčku (a na hlínách) parkujeme pri kaplnke v Bôrčanskom sedle. Z Košíc je to trochu zachádzka, ale veď aj cesta môže byť cieľom. Zvlášť pri takto azúrovom predpoludní, aké sa dnes naskytlo. Z kufra ťahám cyklovozík v turistickej verzii, nakladáme všetko potrebné aj nepotrebné vybaveníčko pre nášho čerstvo ročného drobca a vyrážame v ústrety dnešnému putovaniu po pramálo navštevovanej časti Národného parku Slovenský kras. V susedstve oveľa známejšej Zádielskej tiesňavy je to tak trochu logické a aj relatívna odľahlosť napomáha faktu, že stretnúť dnes niekoho bude skôr zážitkom ako pravidlom.

Štartujem GPS a mierime na okraj lúky, kde sa skrýva vyústenie lesnej cesty, ktorou sa pohodlne dostaneme až na planinu. Kompletnú trasu ešte nemám v hlave naplánovanú, ale tadiaľto sa jednoducho musí. Pohodlne stúpame nahor, obklopení húštinou strmých zrázov, ktoré sa pomaličky začínajú šatiť do farieb jesene. Aj teplota je taká akurát, navyše podporovaná mojím vnútorným výhrevom pri tlačení 30 kg vozíka. Mimino si vnútri niečo spokojne mrmle, tak ho ešte zadotujeme kúskom jablka a môžeme si vykračovať. Za prudkou zákrutou sa k nám pripojí zelená značka od Zádielskej chaty a stáva sa naším navigátorom na niekoľko ďalších kilometrov. Sporadicky sa objavujú malé lúčky, no sú len predzvesťou na krajinárske grande finále. Míňame posedy, návnady aj zničené snežné jamy a, vynechávajúc návštevu blízkych jaskýň aj vyhliadkovej Havranej skaly, vychádzame na vrcholovú lúku. Závrtmi jemne zvlnený reliéf doplnený listnatými samotármi. To všetko obkolesené záplavou zelenej hradby a oblohou, kde už ani polarizačný filter nevie, či od blaha krochkať, alebo len separovať biele linky oblakov. Tu nie je dôvod sa niekam ponáhľať. Len nasávať vône, farby a genius loci. Prechádzkovým tempom si kilometer trávnatého koberca musíme vychutnať do posledného stebla. Keď na chodníku natrafíme na pažravú modlivku, tak sa jednoducho nedá inak a s potešením si líham do trávy a tvárim sa, že objektívom naháňam jej zelené končatiny. Zo snenia ma prebudí len nespokojné mrnčanie spoza okienka, a tak viem, že sa musíme hýbať. Ach, tie deťúrence.

Malým výšvihom sa ocitáme v nenápadnom sedielku pri ešte menej nápadnom, no predsa len najvyššom vrchole Slovenského krasu, Matesovej skale. 925 metrov nie je až tak málo (teda viac, ako má Tatranská Lomnica), no v tomto kraji stolových hôr sa mi nadmorská výška akosi vôbec nederie pod kožu. Strácame metre a na výraznej križovatke lesných ciest plánujeme ďalší postup. Vrchol Osadníka sa zdá byť relatívne blízko, počasie praje a aj na prežitie celodenného výletu máme dostatok stráviteľného materiálu. Krpec z vozíka sa však dožaduje zmeny v podobe osobného kontaktu s cestou a kamienkami po jej okraji. Neprekáža, dovoľujeme rozlet a spoznávanie krás našej prírody, a tak mám čas aj na náhľad do mapy. Alternatív je tu viac, jedna lákavejšia ako druhá. Už si len zvoliť správny smer. Pohľad na hodinky je však neúprosný a režim musí byť aj takto vonku. Čas obeda... Obraciame kormidlo a vraciame sa kúsok nadol k poľovníckej chate. Lepšie miesto sme ani nemohli vystihnúť. Lavice, stôl, studňa, zelená trávička na voľný výbeh pre malú turistku. Rozbaľujeme bufet a na plynovom variči „kuchtím“ mäsové rizoto pre hladoša. Od stola sa ozýva hlasné HAM, HAM, HAM, tak radšej preventívne prihrievam aj nejaký bonus. Akcia s kŕmením sa vydarila, za ušami je už čisto, a tak sa náš drobizg vyberá skúmať spodný okraj šindľovej strechy a prichádza rad na obed pre rodičov. Všetci spokojní, bruchá tak akurát pred prasknutím a nastáva otázka, čo s načatým večerom. Do kopca sa mi v takomto ulahodenom stave už rozhodne nechce, takže volíme ústupovú trasu a po ceste schádzame do záveru Zádielskej doliny. V týchto končinách som ešte nikdy nebol a som tak trochu sám zvedavý, ako vyzerá táto časť nad tiesňavou. Schádzame do úzkej doliny, kde po chvíli začína staručká asfaltka. Teda jej archeologický relikt. Okraje aj stredný pás už zarástli trávou na tenkej vrstvičke pôdy a zo spevneného povrchu už vykúkajú len dva pruhy na kolesá auta.

Takto romantickým údolím za zvuku Chotárneho potôčika klesáme najprv smerom na východ. Postupne sa ukazujú aj výhľady na zopár osamelých skál, no stále pretrváva lesná klasika. A TICHO. Také to výberové, z Tuzexu. Míňame odbočku cyklotrasy na Zádielskú planinu a pomaly sa stáčame na juh. Dieťa sa pohodlne uložilo na poobedňajšiu siestu a s vyloženou nohou odfukuje na mieste spolujazdca. Vozík si ide dole miernym briežkom takpovediac sám, a tak, prechádzajúc okolo strmej odbočky značky pre peších aj dvojice chatiek, klesáme stále hlbšie do doliny. Prudkú pohodu narúša len obstarožný americký „mini“van. Škvrny od hrdze oblepené reklamami na rôzne horolezecké nádobíčko a astmatický výkon v stúpaní hore dolinou sú jeho hlavnými poznávacími znakmi. Hrdé označenie 3,6 V6 na zadných dverách je patrične cítiť ešte dobrých 10 minút. Schádzame až k Zádielskej chate. Z areálu alebo jej blízkeho okolia počuť motorovú pílu. Ale či je otvorené, aj tak nemáme dôvod zisťovať. Radšej obdivujeme skanzeny z roku 1870 ako 1970. O niekoľko generácií neskôr niekto hádam ocení aj tento podnik. Na rázcestí Baksovej a Zádielskej doliny obdivujem novú rampu aj s moderne zníženým prechodom v strednej časti. Takže odteraz už kaňonom bude na aute jazdiť len skupina vyvolených s kľúčom a motorkári. Kde sú tie časy, keď sa pomedzi skalné bralá prepletal autobus pravidelnej linky do Zádielu.

Odbočujeme do Baksovej doliny a po novotou svietiacom asfalte sledujeme návratový kurz. Kus kopca si tu vzala na paškál kalamita, no zvládame aj jej ťažobné dôsledky na ceste. Staručký betónový kilometrovník s číslom 16 len podčiarkuje atmosféru dávnych čias. Stúpanie je celkovo výživné, po oddychovom uberaní výšky je to po(c)tivé prebudenie. Fučím, ale hrdinsky to zvládam až na okraj lúky. Dieťa sa domáha nejakej hračky, tak lovíme pekné listy a konáriky. Pred mesiacom sme mohli ešte dopovať olovrantom z divých černíc, no dnes už musíme siahnuť po domácich zásobách. Piškóty miznú kdesi v útrobách vozíka a aj ja si tak nenápadne zopár ujedám. Ved som predsa tiež dieťa svojich rodičov. Posledné metre popri drevenom elektrickom vedení a historickej dopravnej značke sú už len bonbónikom v klesajúcej páľave. Hurá, sme v sedle. Pobaliť, nasadnúť a môžeme vyraziť domov.

Poznámka redakcie:

Prejdená okružná trasa vedie územím Národného parku Slovenský kras a sčasti mimo TZT po sieti lesných a asfaltových komunikácií, primárne určených pre lesohospodárov a majiteľov (správcov) pozemkov a, žiaľ, nie pre návštevníkov NP. Zoznam všetkých trás v NP pre pohyb mimo TZT nájdete v návštevnom poriadku národného parku.

Diskusné fórum
Bôrčanská planina 28/05/13 22:53 15 príspevkov
Najnovšie články v sekcii
 
Túra Sicília – tipy na výlety s dieťaťom 1. časť Sicíliu mám vo svojom pomyselnom zozname miest na turistiku už dlho. Veď koho by nelákala napríklad Etna. S 11-mesačným dieťaťom si však musíme dať trochu ľahšie a realistickejšie ciele, a tak si vyberáme oblasť v západnej časti ostrova a … » viac 12/07/18 Andrea Morongová Svet
Rada Ako chrániť deti pred slnkom Keďže celoročne trávime veľa času v prírode a na horách, musíme dbať na to, aby naše deti prežili vysoké dávky slnečných lúčov bez ujmy. Prinášame naše postupy a skúsenosti, ... » viac 14/06/18 Soňa Mäkká Zdravie
Túra Rozhľadňa na vrchu Súšava a veža Veľké Borové Podľa mojich posledných článkov to vyzerá, že v poslednej dobe navštevujem len rozhľadne. Nuž, rozhľadne sú dobrým nenáročným cieľom pre rodiny s deťmi a aj pre mňa ako tehotnú. S ... » viac 02/07/18 Andrea Morongová Oravská vrchovina
Najnovšie články autora
 
Túra Jelení vrch z Hačavy Je takmer letné sparno. Staršie dieťa sa vypýtalo do opatery k pani učiteľke a dalo prednosť spoločnosti rovesníkov. Ale čo počas voľného dňa s tým mladším počas pár hodín? Skúsime niečo nenáročné, vyhliadkové a s turistickým nosičom … » viac 21/12/15 Palo "Axel" Gomboš Slovenský kras, Volovské vrchy
Túra Zádielska dolina a planina s deťmi Je víkend a opätovne riešim dilemu, kam vziať svoje ratolesti za zážitkami. Vonku sa dá vyprážať na kapote auta, takže hľadám nejaký chládok. A v tomto nikdy nemôže sklamať klasika ... » viac 30/10/14 Palo "Axel" Gomboš Slovenský kras
Test Detské merino legíny Engel Vybaviť sa oblečením pre pobyt mimo obývačky považuje väčšina z nás, ktorí chodíme aj na hory, za samozrejmosť. Ako riešiť dilemu, keď sa v sobotu ráno postavíte pred skriňu s ... » viac 13/11/13 Palo "Axel" Gomboš Oblečenie
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bôrčanská planina 28/05/13 22:53 15 príspevkov
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenský kras - Bôrčanská planina (Národný park Slovenský kras)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 890 m n. m.
    • min: 505 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 490 m
    • klesanie: 490 m
  • Vzdialenosť
    • 16 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 12.09.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.63364 ° SŠ
      dĺžka: 20.78238 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.63364 ° SŠ
      dĺžka: 20.78238 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • núdzový prameň pri chate, potok v Zádielskej doline, Zádielska chata (bufet)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Rožňava (vlak, bus) - Bôrka (bus), parkovanie v Bôrčanskom sedle
  • Doplňujúce súbory

0.68 (0.23)