Keď som sa na internete dočítal, že nad Veľkými Karlovicami na vrchu Miloňová (846 m n. m.) vyrástla nová rozhľadňa, nemohol som ju nechať bez povšimnutia. Odbehol som si od rodičovských povinností niečo vybaviť domov na Kysuce a spojil som tak príjemné s užitočným. A k tomu ešte aj počasie v prvú novembrovú sobotu na horách prialo.

Trasa

Velké Karlovice, hotel Galik – Hanzlová, rázc. – Miloňová, rozhľadňa – Pod Polanou – Jestřabí – Veľká Hanzlůvka – Velké Karlovice, hotel Galik

Nejaké inštrukcie na to, ako sa k rozhľadni dostať som našiel na internete. Tu radili, že treba zaparkovať pri hoteli Galik a čuduj sa svete, parkovanie je zadarmo. Človeka zvyknutého na slovenské pomery to trošku prekvapí a aj poteší. Od hotela vedú k rozhľadni dve oficiálne trasy – prvá je v mapke na webe nazvaná ako „trasa pro kočárky“ a je to asfaltová cesta a okrem kočíkujúcich si tu prídu na svoje aj cyklisti. Neviem, či je asfalt po celej trase, keďže som si zvolil druhý variant, ale posledné metre k rozhľadni bola štrková cestička. Touto trasou je to k rozhľadni 2,5 km. Malou nevýhodou je, že ak máte so sebou kočík, musíte sa vrátiť rovnakou trasou dole. Druhou alternatívou je dlhší zelený turistický okruh značený miestnou značkou a podľa smerovníka má 7 km. Okolo rozhľadne vedie aj detská turistická trasa „Hledej poklad na Galiku“, ktorá je založená na princípe hry geocaching len s tým rozdielom, že nepotrebujete GPS navigáciu, ale podrobný popis cesty a umiestnenie skrýš dostanete na recepcii hotela. Dobrý spôsob, ako vytiahnuť deti do prírody.

Trasy začínajú pri hoteli, prípadne pre tých pohodlnejších sa nachádza parkovisko ešte o nejakých 500 m vyššie. Ak sa rozhodnete urobiť zelenú trasu v smere hodinových ručičiek, tak na rázcestí Hanzlová treba odbočiť doľava a chvíľu idete spoločne po asfaltke po kočíkarskej trase. Ak sa rozhodnete urobiť trasu opačným smerom, môžete pokračovať rovno, tiež po asfaltovej ceste. Na mieste, kde končí lyžiarsky vlek sa trasy rozdelia, cyklisti a kočíkari môžu pokračovať po asfalte a pre peších vedia trasa lesom. Kto by si chcel trasu skrátiť, na toto rázcestie sa dá dostať aj po zjazdovke od hotela krátkym, ale o to prudším svahom.

Pokračujem zelenou trasou, ktorá je vlastne zvážnicou, končiacou na asfaltke. Po minulotýždňovom snežení a dažďoch je terén dosť blatistý. Odbieham preto do lesa a nestačím sa čudovať, keď sa predo mnou objaví niekoľko suchohríbov. V novembri dosť nezvyčajný jav na tieto končiny. Odteraz pokračujem po lese, kontrolujúc zvážnicu, po ktorej zostupuje pomerne veľké množstvo turistov. Okrem muchotrávok už ďalšie hríby nenachádzam, tak sa vrátim späť na chodník. Značiek je tu poskromne, rovinky sa striedajú so stúpaniami a tesne pod vrcholom prichádzam k rázcestiu, kde sa konečne vpravo na strome objaví zelená značka a chodník po chvíli začne klesať. Nezdá sa mi to, pretože tento chodník vyzerá ľudskou nohou nedotknutý, pričom chodník, ktorý vedie vľavo ide stále do kopca a vyzeral prechodený. Intuitívne sa teda vyberiem krížom cez les doľava, a keď počujem hlasy, viem že idem správne. Značka tu bola určite skôr ako rozhľadňa a viedla popod kopec do osady. Vyleziem z lesa pri rozhľadni a trošku aj ľutujem, že som nechal vetrovku v aute – veď dole bolo 12 °C, slnečno, bezvetrie a myslel som, že termotričko a fliska bohato stačia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vrchole je kvôli rozhľadni vyrúbaný kus lesa, kruh s priemerom asi 20 m a poriadne tu fúka. Novembrový vietor veru nebýva hrejivý. Čiapku som si našťastie nezabudol, zakryjem uši a stúpam po schodoch rozhľadne na jej vyhliadkovú plošinu zistiť, aké výhľady ponúka. Od juhu sa tlačí cez hrebeň Javorníkov nízka oblačnosť, ale na sever sa ponúka pohľad na Vsetínske vrchy (Hostýnsko-vsetínská hornatina) a vykukuje dokonca beskydský Radhošť. Na západe sa naskytne pohľad na Veľké Karlovice a na východe vidno ďalšiu rozhľadňu, z ktorej si je možné pozrieť nielen krásy Valašska a tou je rozhľadňa Súkenická, zvaná tiež Čarták.

Z mapky viem, že zelená by mala pokračovať približne na sever, ale značku nenachádzam. Vydám sa teda do lesa smerom, kde si myslím, že by mal pokračovať chodník, ktorý ma chcel zviesť od rozhľadne, stretám tu manželský pár so psami a tí mi potvrdia moju domnienku. Treba prejsť okolo chatky, pokračovať po chodníku a dostanem sa vraj do osady so zvoničkou. Tak sa aj stane. Kúsok od zvonice z roku 1928 sa nachádza smerovník, pokračujem z kopca po poľnej ceste, ale značky nevidím. Tie sa objavia až pri posledných domoch osady Jestřábí. Valašská krajina si tu uchováva svoj typický ráz, naši predkovia si teda vedeli vybrať miesto na bývanie. Dnes by sa na takýto život asi málokto odhodlal. Už len chalupári sem prichádzajú na svojich tereňákoch, lebo normálnym osobným autom sa sem človek ťažko dostane. Tie ostávajú pod kopcom.

Od poslednej chalupy cesta prudko klesá a chodníčkom medzi dvomi potokmi sa dostanem cez drevený mostík späť na asfaltovú cestu. Celý okruh mi trval asi 2 hodinky a hovorím si, že sa sem určite vyberiem na jar aj s našim krpcom a vyskúšame tentoraz kočíkovú trasu. Jediná vec, ktorá ma trošku sklamala je, že pri rozhľadni chýbajú bližšie informácie o stavbe a o pohľadoch z nej. Ale keďže bola otvorená iba 20. októbra, určite pribudnú nejaké tabule, lepšie značenie a ako poznám miestnych, v zime určite pripravia k rozhľadni aj bežeckú stopu.

Záverečné fakty

Rozhľadna sa nachádza sa na kopci Miloňová (846 m n. m.). Výstavba trvala 10 mesiacov, nosné stĺpy sú zo smrekovej guľatiny. Výška je 24 metrov. Vyhliadková plošina sa nachádza vo výške 20 metrov nad terénom. Autorom je architekt Antonín Závada, ktorý projektoval aj Jurkovičovu rozhľadňu v Rožnove pod Radhošťem. Investorom objektu je štátny podnik Lesy Českej republiky. Spomínanú orientačnú mapku je možné pozrieť na tomto odkaze.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek