Trasa

Bývalá Važecká chata – Tri studničky – Nad Bytom – Pod Grúnikom – Kmeťov vodopád – Pod Grúnikom – Nad Bytom – Tri Studničky – bývalá Važecká chata

Tatry sú pomerne prázdne kvôli vírusu a tak bez problémov parkujeme neďaleko zvyškov bývalej Važeckej chaty. Pri Ceste slobody je malé parkovisko, ktoré býva inokedy plné. Kedysi sem chodil autobus, no dnes sa sem hromadnou dopravou nedostanete. Väčšie parkovisko je na Podbanskom, odkiaľ sa tiež dá ísť ku Kmeťovmu vodopádu. Trasa odtiaľ je o niečo dlhšia a celá po asfalte, no tiež pekná.

Od bývalej Važeckej chaty klesáme otvoreným terénom k Trom studničkám. Po kalamite sa to tu obnovuje dosť pomaly. Na Troch studničkách si môžete doplniť vodu, ak by ste náhodou nemali. My samozrejme na začiatku túry máme a tak stúpame ďalej po červenej značke k rázcestiu Nad Bytom. Okolie sa veľmi nemení, je to otvorený terén po spracovanej kalamite, máme výhľad na Kriváň. Minieme altánok a pokračujeme po modrej. Vnárame sa do lesa, kde je to úplne iný zážitok. Chodník prevažne klesá, no sklon je príjemný, sčasti ideme aj po vrstevnici, jarný les okolo vonia. Míňame prameň Riečice, ktorý je zachytený v studničke so strieškou. Teraz je aj celkom výdatný. Cez chodník je na tomto mieste drevený mostík, aby ste nešli v potoku. Žiaľ, je aj dosť šmykľavý, o čom sa na vlastnej koži presviedča mama, ktorá končí na zemi. Našťastie je schopná pokračovať v túre a tak po krátkej vynútenej pauze pokračujeme.

Neďaleko rázcestia pod Grúnikom sme v oblasti, kde sa les po kalamite obnovuje sám, vyzerá to tu oveľa lepšie. Pripájame sa k asfaltovej ceste, na rázcestí je altánok a ďalší stôl s lavicami. Dieťa miluje pikniky a tak si tu robíme chvíľu pauzu. Potom prekračujeme Kôprovský potok s krásnou svetlo-tyrkysovou farbou. Tešíme sa už na vodopád.

Asfaltovú cestu lemujú vysoké ihličnany a po chvíli narazíme aj na ďalší altánok. Vo všeobecnosti sú Tichá aj Kôprová dolina veľmi dobre vybavené krytými prístreškami. Je to dobrá alternatíva v nestálom počasí, keď každú chvíľu hrozí nejaká spŕška.

Onedlho prekonávame Kôprovský potok širším mostom, potom ďalej stúpame asfaltkou. Sklon stúpania je veľmi mierny. Minieme ďalšiu lúčku so stolmi a lavicami a ešte jeden prístrešok, potom sme na konci trasy. Ďalšia časť doliny je prístupná až v letnej sezóne. Tu odbáčame ku Kmeťovmu vodopádu. Vľavo prechádzame okolo studničky, potom nás čaká stúpanie v lesíku. Korene sú šmykľavé, treba dávať pozor.

Vodopád je nádherný. Ide o najvyšší vodopád na Slovensku, mal by mať 80 metrov (wikipedia). Vytvára ho Nefcerský potok, ktorý padá cez skalný prah v dvoch stupňoch. Vodopád sa aj ťažko fotí, hoci od mostíka sa dá ešte vyjsť na vyhliadku. Do jednej fotky ho ťažko zmestíte, najlepšie ho vidieť osobne.

Keď sa sem prihrnú ďalší návštevníci, volíme ústup. Pozrieme si opäť ďalšiu časť doliny aspoň od uzávery. Les sa tu po lykožrútovej kalamite pekne spamätáva, pomedzi suché pahýle rastú mladé stromčeky. Potom sa poberáme naspäť. Na lúke s lavičkami ešte dojedáme posledné zásoby. Cestou mám ešte dve dlhšie zastávky spojené s fotením šafrana spišškého. Konečne ho túto jar vidím v najkrajšom štádiu.

Onedlho sme opäť na rázcestí pod Grúnikom, odkiaľ pomaly stúpame lesom. Väčšina iných návštevníkov pokračovala asfaltkou, takže si užívame samotu. Netrvá dlho a sme pri prístrešku Nad Bytom. Tu si ešte chvíľu posedíme. Predsa len nedávno päťročné dieťa už má toho pomerne dosť. Zvyšok túry už zbehneme rýchlo.

Asfaltová cesta Kôprovou dolinou k vodopádu je aj vyznačenou cyklotrasou, mnohí návštevníci volili aj túto možnosť. V tomto prípade zaparkujte na Podbanskom. V zime by som sem rada išla aj na bežkách.