Trasa

Lozorno, vodná nádrž Lozorno – Rusniaky – Močiarna – Pri Suchom potoku – Lintavy (Červený domček) – Ohek – vodná nádrž Lozorno

Ráno aj s osemročným dieťaťom nastupujeme do auta pod peknou modrou oblohou. Má byť polooblačno. Chvíľu nám trvá, než obídeme Malé Karpaty z Vajnôr do Lozorna. Ako to už býva, keď sa vynoríme z tunela Sitina, zisťujeme, že na tejto strane pohoria je iné počasie. Nad hlavami nám visí sivá obloha, tenučká modrá linka končí nad hrebeňom. Tak toto sme nevystihli, vzdychneme si. Ale aspoň neprší, niekedy sú medzi dvomi koncami tunelovej rúry aj takéto rozdiely.

Parkujeme na spodnom konci vodnej nádrže Lozorno, pri peknom borovicovom lesíku. Odtiaľto kráčame po zelenej značke. Po rázcestník Rusniaky po asfaltovej ceste, potom odbočíme do lesa. Opadaný listnatý les je trochu fádny, ale hlavne, že sú tu stromy. Horšie je, že začína popŕchať. Takto dnes vôbec nemá byť, tak čakáme, že to prejde. Po chvíli nás zabaví brezový lesík, taký hustý, že na mňa pôsobí až psychedelicky. Za lesíkom sa rozprší silnejšie. Miernym stúpaním sa dostaneme k rázcestiu Močiarna, kde je prístrešok. Kubko frfle, že sa mu dážď nepáči. Ani sa mu nečudujem. Vysvetľujeme mu, že hlavne, že sme na vzduchu a veď máme nepremokavé bundy, ale neznie to presvedčivo ani mne, čo ešte takému prckovi.

Našťastie dážď prejde do prehánok a v ďalšej etape trasy nás zaujmú ohromné staré buky. Kubko sa pri najväčšom úplne stráca. Za rázcestím Pri Suchom potoku kráčame viac-menej cez lúky. Míňame posedy a veľký prístrešok so senom. Napokon prichádzame k Červenému domčeku. Skrývame sa pod strechu na malej terase a vyberám jedlo a termosku s čajom. Posedieť sa dá aj pred domčekom. Dnes je chladno, tak sa tu príliš nezdržiavame a vyrážame na žltú značku cez vrchol Ohek. Všimla som si, že od Košariska sem vedie lyžiarska značka, ktorá vzápätí mizne doprava dole. My stúpame na vrch Ohek, čo vôbec neprekáža, mám rada stúpania, lebo sa zahrejem a často sú z nich výhľady. Z tohto výhľad nie je. Hore nachádzame pamätník, ktorý hovorí o tom, že „Na tomto mieste bol môj milý myslivec Leopold Szyllaba pri konaní svojej vernej a neohroženej služby 12. rijna 1880 od zákerníka Martina Dujničníčka zastrelen.“

Potom nás čaká schádzanie, prekonávame jarok bez vody a odbáčame doľava. Niekde v lese sa strieľa, takže musíme ukľudňovať malého. Onedlho sa opäť pripojíme na lyžiarsku značku. Obídeme niekoľko chatiek a značka sa stočí doprava hore. Tu zasvieti slnko a všetko okolo nás sa rozžiari do farieb. Rýchlo sa obzeráme, čo by sme tak odfotili, keď je zrazu pekne, ale nie je čo. Pokračujeme teda na lúky, z najvyššieho bodu sa nám naskytne pekný výhľad na Záhorie až po Schneeberg. O kúsok ďalej zase vodná nádrž obkolesená pestrofarebnými domčekmi a zeleným borovicovým lesom. Z lesa vykúkajú karpatské vŕšky s nezameniteľným ihlanom Vysokej. Slnko na najvhodnejšom mieste, ako keby sme si ho objednali.

Keď sa pokocháme novými výhľadmi, len zbiehame okolo vodnej nádrže k autu. Tam ešte nazrieme do borovicového lesa, na kmeňoch tancujú oranžové lúče večerného slnka. Napokon parádny deň, pekne sme sa prešli, neprechladli a videli sme zase iné kúty v našich domovských kopcoch.