Zimná túra na Brnčalku so 6-ročným dieťaťom

Kubko si obľúbil túry osamote s tatinkom, lebo na takéto podniky sa spolu často nedostaneme. Kubko má celú moju pozornosť k dispozícii, čo si náležite užíva nekončiacou lavínou otázok hádam na akúkoľvek tému. Sú to túry, kde sa mi ústa nezastavia, čo zďaleka nie je poloha, v ktorej sa moje introvertné ja cíti doma. Zároveň môžeme ísť presne takým tempom, ktoré jemu vyhovuje.

Od hotela Hutník

Túru začíname na rázcestí Pri Tenise. Keďže je začiatok januára a sú krátke dni, sme tu už pred pol deviatou. Od Popradskej kotliny, t. j. z juhovýchodu, presvecuje riedky postkalamitný brezový lesík slnko. Nad vrcholmi Belianskych Tatier v pozadí však visia mraky. Na zemi je čerstvých asi 5 cm snehu.

Modrá značka nás za necelú hodinu dovedie k rázcestiu nad Matliarmi. Výhodou tohto variantu je minimum ľudí a úzky chodníček mladým zmiešaným lesom. Teda môžno presnejšie pomaly zarastajúcim rúbaniskom, čo však pri snehovej pokrývke nie je tak zjavné. Je to dobrá alternatíva k začiatku na Bielej vode.

Pauza na Kovalčíkovej poľane

Ďalej pôjdeme po žltej značke, ktorá nás privedie až do cieľa dnešnej túry. V dolnom úseku vedie po širokej lesnej ceste na ľavom brehu Kežmarskej Bielej vody. Mohutný potok prekonáme širokým mostom, z ktoré si odfotím vysoké smreky, spomienku na niekdajšie predkalamitné lesy Vysokých Tatier. Slnko už len vykukuje.

Pri Šalviovom prameni je besiedka, kde som mal v pláne si dať pauzu. Predsa len dieťaťu treba doplniť cukry aj tekutiny, aby fičalo. Raňajky boli síce výdatné a aj na začiatku túry dostal toľko keksíkov, koľko sa doň zmestilo, no treba priebežne dopĺňať, aby sa nedostavila lemravá chvíľka, ktorá u Kubka vie pretrvať pekelne dlho.

Besiedka je však obsadená, a tak pokračujeme. Však onedlho bude ďalšia – na Kovalčíkovej poľane. Tu vyberieme termosku s čajom. Tentokrát si varenie čaju s varičom odpustíme. Na Kubka to už tak nezaberá ako kedysi.

Vstupujeme do kráľovstva Doliny Zeleného plese

Úsek rúbaniskom cez esíčko až k chatke Medulienka príliš neobľubujem. Aspoň výhľady na hrebeň Belianskych Tatier sú miestami veľmi pekné. Celkovo však túto časť výstupu na Brnčalku zväčša len pretrpím. Aj preto, že v tejto časti sa tak často ozývajú píly. Územie, ktorým prechádza spodná časť modrej turistickej značky, vedúcej od Šalviového prameňa na Veľké Biele pleso, je totiž miestom rozsiahlych menežmentových opatrení, rozumej ťažbe dreva v národnom parku.

Od Medulienky ďalej sa charakter mení na vysokohorský. Les – resp. jeho zvyšky – ustupuje kosodrevine, pomedzi ktorú občas pretŕčajú jarabiny alebo zakrpatené smreky a borovice. Značkovaný chodník zatáča doľava a pomedzi porast sa nesmelo otvára panoráma mohutných tatranských stien. Najväčšia z nich je severná stena Malého Kežmarského štítu. Postupne sa vynoria aj ďalšie dominanty – Jastrabia veža či pohľady do Veľkej a Malej Zmrzlej doliny. Vrcholy najvyšších štítov však nevidieť, sú v oblakoch. Takto vstupujeme do kráľovstva Doliny Zeleného plesa. Arény zimného aj letného horolezectva.

Na chate

Dolinou Zeleného plesa prídeme až k chate. Dorazíme pred 12-tou, takže vrátane páuz nám to trvalo spolu 3,5 hodiny. Na chate a v jej okolí sa zdržíme celkom dlho. Drobec dostane okrem čaju aj palacinky a ja polievku zapijem pivom z popradského remeselného pivovaru, ktorého polotmavý IPL 14 ° kraľuje pivnej ponuke Brnčalky. Zahrali sme si aj dve partie človečka a pozorovali kopce naokolo z veľkých okien v jedálni.

Návrat

Kým sme sedeli na chate, obloha sa vyčistila a začalo trochu fúkať. Celkovo však bolo stále príjemne. Pred chatou si Kubko ešte zašantil na snehu a pozoroval oddiel, ktorý nacvičoval za chatou nejaké lanové techniky, asi postup na lane v skupine na ľadovci alebo niečo také.

Návrat sme začali okolo 15-tej hodiny. Hrebeň Belianskych Tatier bol zaliaty mäkkým svetlom slnka, ktoré sa pomaly chýli k západu. Bolo jasné, že za svetla to nestihneme. S tým sme však rátali a mal som so sebou čelovku pre seba aj pre Kubka. Celý zostup nám trval 2.15 h, dolu kopcom to Kubkovi išlo dobre. Na čelovkách sme išli len úsek modrej značky od rázcestia nad Matliarmi.

Záver

Chata pri Zelenom plese je vhodnou destináciou pre túry s deťmi v lete aj v zime. V zimnom období však treba starostlivo zvážiť poveternostnú situáciu a najmä kondíciu vášho dieťaťa. Tak fyzickú ako aj psychickú. Podmienky sa vedia rýchlo zhoršiť. Trasa je však z hľadiska lavín bezpečná. Plusom je aj obľúbenosť trasy a zázemie chaty na konci túry. V prípade nepredvídaných problémov to môže byť plus.

O rok neskôr sme si túru s Kubkom zopakovali. Tentoraz na lyžiach, v čerstvom hlbokom snehu a silnom vetre. Ale to už je iný príbeh...

Rovnaká trasa o rok neskôr – iné podmienky, iný príbeh, no človečko musí byť!